V období od roku 1945 do 1970 prešlo slovenské divadelníctvo výraznými zmenami a kultúrnym vzostupom. Súbor novovzniknutých divadiel a umelcov sa stal kľúčovým hráčom na scéne povojnového Slovenska, pričom prenikol do rôznych žánrov a tém.
Rozširovanie divadelnej siete a nové iniciatívy
Po druhej svetovej vojne Slovenská národná rada prijala dôležité rozhodnutie o poštátnení divadiel, ako napríklad Slovenského národného divadla v Bratislave, Východoslovenského národného divadla v Košiciach (pozdejšie Štátne divadlo), a Slovenského komorného divadla v Martine (neskôr známe ako Divadlo SNP). Vznikla aj Nová scéna Národného divadla v Bratislave (1946), rozširujúc tak kultúrny dosah divadelnej scény.
Inovácie v dramaturgii a režírovaní
Povojnové roky priniesli nových dramatikov ako Peter Karvaš, Leopold Lahola, Ľubomír Smrčok, František Greguš a Juraj Váh. Súčasne sa formovali výrazné režisérsky osobnosti, vrátane Jozefa Budského a Karola L. Zachara. Janko Borodáč, ktorý prišiel do Košíc z Bratislavy v roku 1945, vtlačil košickému divadlu výrazne realistický charakter. SND v Bratislave vynikol vďaka vynikajúcemu literárnemu vedcovi a prekladateľovi Jozefovi Felixovi, zatiaľ čo v martinskom divadle režíroval František Kudláč. Repertoár v tomto období reflektoval otvorenosť voči svetovej kultúre, čo rezonovalo s demokratickým duchom doby.
Divadlo v období ideologickej zmeny
Po udalostiach v roku 1948, kedy Komunistická strana získala moc, sa divadelná scéna začala zmenšovať pod tlakom ideologickej transformácie. Divadlá boli smerované k propagácii ideológie a repertoár pod prísnym dohľadom. Vznikli nové divadlá v Nitre, Zvolene, Považskej Bystrici (následne presunuté do Žiliny) a Komárne (maďarské divadlo). Rozšírili sa aj profesionálne bábkové divadlá v piatich slovenských mestách. Nové divadelné formy, vrátane operetného a muzikálového žánru, začali pôsobiť v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici.
Umelecký význam v druhej polovici 60. rokov
Druhá polovica 60. rokov sa vyznačovala politickým uvoľnením a liberalizáciou, čo ovplyvnilo repertoár aj inscenáciu. Výrazné inscenačné činy pochádzali od režisérov ako Jozef Budský, Jozef Palko, Karol L. Zachar, Tibor Rakovský a ďalší. Vzniklo moderné a inovatívne Divadlo na korze. Rozširuje sa spektrum s novými divadelnými formami, ako napríklad Divadlo poézie, Pantomimický súbor Milana Sládka a Eduarda Žlábka, Divadlo Lasicu a Satinského, kabaretné divadlo Tatra revue a Radošinské naivné divadlo.
Významní dramatici a herecké osobnosti
V SND v tomto období vynikla silná herecká generácia vrátane Gustáva Valacha, Viliama Záborského, Márie Kráľovičovej, Júliusa Pántika, Mikuláša Hubu, Ctibora Filčíka, Františka Dibarbora, Ladislava Chudíka, Karola Machatu, Štefana Kvietika, Božidary Turzonovovej, Emílie Vášáryovej, Zdeny Gruberovej a ďalších. Slovenská operná a baletná tvorba tiež dosiahla významné úspechy vďaka dielam skladateľov ako Eugen Suchoň, Ján Cikker, Šimon Jurovský a Tibor Andrašovan.
Významní dramatikovia: Štefan Králik, Peter Karvaš, Ivan Bukovčan
Štefan Králik, písací po tridsiatke, pozdvihol slovenskú dramatiku dielami ako „Posledná prekážka,“ „Buky podpolianske“ a „Svätá Barbora.“ Peter Karvaš, jedným z najhranejších dramatikov povojnového obdobia, sa stal aj významným teatrológom a následne pôsobil aj ako scenárista.
Ivan Bukovčan, inšpirovaný svojou prácou ako filmový dramaturg, napísal populárne hry ako „Surovô drevo,“ „Hľadanie v oblakoch“ a „Kým kohút nezaspieva.“ Jeho dramatická tvorba reagovala na spoločenské zmeny a deformácie v 50. rokoch.
Slovenské divadelníctvo v rokoch 1945-1970 tak nebolo len umeleckým prejavom, ale aj odrazom spoločenských a politických zmien, ktoré ovplyvnili kultúrnu krajinu Slovenska.