V rokoch 1938 a 1939 zažilo slovenské divadlo dramatickú transformáciu, ktorá znamenala koniec českého vplyvu a nový začiatok smerujúci k posilneniu slovenskej identity. Po získaní autonómie v rámci Československa v roku 1938 a následnom vyhlásení Slovenskej republiky v marci 1939, sa Slovenské národné divadlo (SND) stal epicentrom kultúrneho prebudenia.
Začiatok novej éry: Poslovenčenie SND a kultúrna autonómia
Po opustení českých hercov sa SND začalo orientovať na slovensky hrané tituly. Súbor tvorila generácia silných slovenských umelcov, vedených osobnosťami ako Janko Borodáč a Ján Jamnický. Dramaturgovia Ferdinand Hoffmann a Ján Sedlák ovplyvňovali repertoár SND, ktorý sa vyznačoval kombináciou klasických diel svetovej dramatiky a domácich slovenských hier.
Osobnosti a umelecký rozkvet
V 30. a 40. rokoch sa SND mohlo pochváliť umelecky skonsolidovaným kolektívom vrátane osobností ako Martin Gregor, Jozef Kello, Oľga Brodáčová, Hana Meličková, Andrej Bagar a Beta Poničanová. Absolventi hereckého konzervatória, ako František Dibarbora, Mária Bancíková, Mikuláš Huba, Július Pántik a Viliam Záborský, prispeli k omladeniu hereckého súboru.
Rozšírenie kultúrnej scény
Okrem SND vznikli v tomto období aj ďalšie slovenské profesionálne divadlá v Nitre, Prešove a Martine. Ochotnícke divadlo bolo neodmysliteľnou súčasťou kultúrnej scény, s podporou Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Martine, pod patronáciou Matice slovenskej.
Ivan stodola: Dramatik so spoločenským zameraním
Ivan Stodola, najproduktívnejší slovenský dramatik v tomto období, zanechal nezmazateľnú stopu svojimi spoločenskými komédiami. Jeho diela, ako „Náš pán minister“, „Bačova žena“ a „Kráľ Svätopluk“, boli nielen populárne, ale aj dôležitou súčasťou slovenskej dramatickej tradície. Stodolove hry boli neskôr adaptované aj do filmového formátu, posilňujúc tak ich kultúrny význam.
Divadlo v období Prvej Slovenskej Republiky nebolo len umeleckou scénou, ale aj ohniskom kultúrneho prebudenia a posilnenia slovenskej identity v histórií.